21.04.2025. Keď som pred rokmi vstúpila do vlastnej psychoanalytickej psychoterapie, viedla ma k tomu myšlienka, že chcem rozumieť tomu, čo sa deje v toxických vzťahoch. Som dieťa z postkomunistickej rodiny, ktorá začala podnikať v 90. rokoch a tak ako každá doba má svoje výzvy, niečo z toho sa podpísalo aj na mne a vyrástol zo mňa človek, ktorý bol extrémne citlivý na kritiku a bolo pre mňa veľmi zložité reflektovať nejaké vlastné emócie, či vôbec nejako zrelo narábať s mojimi vzťahmi. V dospelosti som sa vrhla do randenia s presvedčením, že idem naplniť svoj osud, nájsť toho pravého a šťastne žiť až do smrti. Ale ejha, zrada. Nejako to nefungovalo tak, ako to fungovalo mojim rodičom a generáciám predo mnou. S prelomom tisícročia začali prichádzať nové výzvy nielen v pracovných životoch a kariérach a technológiách, ale aj vo vzťahoch. Zažívali sme si prvé textovanie, ghostingy, či objavovanie nevery cez emaily a podobne. Zrodil sa kultový seriál Sex v meste a ja som pochopila, že tak ako to išlo mojim rodičom a skôr narodeným kamarátkam a súrodencom to mne už tak ľahko nepôjde. Skrátim to – po rokoch divokého randenia som v 35 rokoch objavila pojem manipulácia a slovné spojenie „toxický vzťah“ sa stal mojou mantrou a osudom. Nasledovali roky bezbrehého študovania témy psychopatie, narcizmu, manipulácie a duševných porúch, pretože som samu seba presvedčila, že som bola roky obeťou týchto vzťahov a že je mojou povinnosťou o týchto „toxických“ ľuďoch hovoriť a všetkých pred nimi varovať. Môj boj za spravodlivé a láskavé vzťahy začal. Prekvapením pre mňa bolo, že aj keď som dokonalo naštudovala tému a vedela takmer odrecitovať manuál duševných porúch, nedarilo sa mi budovať hlboké partnerské vzťahy. Niekde bola chyba. A tak po rokoch som sa konečne rozhodla ísť do terapie a rozlúsknuť tému mojej prehnanej empatie, o ktorej som bola presvedčená, že je zdrojom môjho nešťastia a že práve vďaka nej sa stávam obeťou toxických vzťahov.
Moje prekvapenie a dá sa povedať že šok nastal, že som si po rokoch naozaj dlhého seba prekopávania musela priznať, že som si priťahovala do vzťahov rovnako nezrelých a precitlivených partnerov, akou som bola ja sama. Zistiť po rokoch vášho evanjelizmu o tých „toxických“ a vinných to, že ste zrelosťou emócií v podstate na tom rovnako ako oni,to bola teda naozaj horká pilulka. V mojom živote a v mojej práci začali zrazu veci vyzerať inak a ja som dostala príležitosť pochopiť, aké komplexné a zložité sú vzťahy a ako málo im vo všeobecnosti rozumieme. Priznala som sama sebe, že som vlastne stále na začiatku a začala som vzťahy reflektovať hlavne cez seba a svoje vnímanie a spolu s mojim emočným dozrievaním, bolo možné stretnúť môjho muža. Práve pri ňom som si uvedomila, že napohľad toxickými môžeme byť občas všetci, ale to neznamená, že v tom nemáme prsty obaja. Objavila som pre seba dovtedy neznámu, tajomnú dynamiku vzťahov, ktorá to s nami rozohráva na každom kroku, bez toho, aby sme si vôbec uvedomili, aké zložité vzorce nás do rôznorodých typov vzťahov ťahajú.
Dnes už vôbec nevnímam pojem toxické vzťahy ako problematiku narcizmu, či psychopatie a myslím, že to je úplne povrchne a nedostatočne uchopená téma. Skôr vnímam to, že v toxických vzťahoch nás bolestivo vláčia naše nevedomé vzorce, prebraté „pravdy“ od našich blízkych, naše traumatické zážitky, či rôzne iné bolestivé vzťahové skúsenosti.
Nepoznáme samých seba, nerozumieme svojmu prežívanie, nemáme spracovaný vlastný príbeh a zvyčajne sme absolútne odpojení sami od seba.
Čo sa deje keď toto všetko je našou súčasťou a realitou?
Ak som odpojená od vlastného prežívania, je pre mňa veľmi ťažké, zachytiť moje potreby, môj vnútorný radar, či nejaký pocit toho, že veci nie sú v poriadku. Často krát sa akoby opieram o ten vonkajší obraz. Myslím si, že musím nejako vyzerať, nejako pôsobiť. Veľa krát verím, že lásku a dobré vzťahy si musím, nejakým spôsobom odpracovať, ale neviem ako. Pýtam sa rodiny, kamarátok, hľadám rady, odblokovania, veštice či komunity, kohokoľvek, kto mi povie, čo mám ako urobiť a potom budem šťastná. Zložité psychologické články, ktoré mi ponúkajú iba prácu na sebe a hlboké vhľady do seba ma nedokážu osloviť. Nemajú pre mňa povrchnú odpoveď a tým pádom ich nezachytávam. Zachytávam naopak partnerov, ktorí mi tieto „odpovede“ vedia dať okamžite na počkanie. Povedia mi ako mám vyzerať, ako sa mám správať, povedia mi čo mám cítiť a čo je vhodné aby som si myslela. Bez toho, aby som si uvedomila, čo sa deje , odovzdávam moc nad vlastným telom, myslením a životom niekomu druhému. Po rokoch v takýchto vzťahoch zabudnem, kým som a stanem sa akoby na obraz stvorenou hračkou toho druhého, sťažujem sa kamarátkam, nechám sa zneužívať, cítim sa ako obeť, ale nedokážem z takéhoto vzťahu odísť. Prípadne, ak aj náhodou s pomocou blízkych z takéhoto vzťahu uniknem, onedlho skočím do podobného, pretože sa veci zmenili iba navonok. Vnútorne často krát opäť hľadám niekoho kto „ vie“. Logickým náprotivkom toho, kto sa obáva, nevie, cíti sa závislý, bude ten čo „vie“ všetko, všade bol, zaslúži si len to najlepšie a grandiózne zaobchádzanie. Takže tieto dva typy sa vždy nájdu a pritiahnu ako také magnety a vzájomne si tento toxický tanec odohrávajú a nedokážu sa z neho pohnúť ďalej.
Často krát mi hovoria klientky, že by boli radšej na tej grandióznej strane, lebo tam to vyzerá, že ich nič netrápi. Tieto napohľad „silné“ typy odchádzajú zo vzťahov, rýchlo si nachádzajú nové a vyzerajú že netrpia. Neuvedomujeme si však, že ich utrpenie je rovnaké, ale narábajú s ním inak. Prežívajú sklamanie, že zase nenašli dokonalého partnera, že je svet k nim nespravodlivý, nechápu, ako môže niekto byť nahnevaný na to, že si berú čo chcú. V ich pokrivenej realite sú obeťami oni. V tomto vzťahu možno vyzerajú naoko spokojnejšie, ale trpia hnevom a frustráciou v hlbokej miere. Môže nás ľahko oklamať ich vonkajší nablýskaný obraz, ktorý je síce krehký, ale pôsobí veľmi efektne. Ľahko uveríte, že ten vzťah ste pokazili vy a keby keby…možno by sme boli v nebi…
Verte mi však, že neboli. Na vzťahové nebo už roky neverím. Vzťah je živá inštancia, niečo, čo tu nebude naveky, niečo krehké, niečo čo úplne nemáme vo svojich rukách, niečo či potrebuje starostlivosť, komunikáciu, lásku, schopnosť reflektovať, odpúšťať, hojiť a určite ešte mnoho iného. Potrebuje ale hlavne dvoch ľudí, ktorý sú na sebe schopní pracovať. Ak sa vám vo vzťahu deje to, že vám druhý povie, že on je ok, a že všetko je vaša vina, a nech vy idete do terapie – tak ho poslúchnite a do terapie choďte! V terapii možno nájdete samého sebe a zistíte, že s človekom, ktorý nemá schopnosť reflektovať váš vzťah pravdepodobne ani nechcete byť. Toto je vaša cesta, ktorou sa musíte rozhodnúť kráčať vy sami.
Často sa naša cesta s klientkami začína tým, že hľadajú párovú terapiu, partnerské sedenia, robia všetko preto, aby nejako partnera donútili pracovať na sebe a vtedy im vždy hovorievam, ak partner nechce, začnite pracovať na sebe vy sama. Seba zmeniť môžeme, na to máme dosah vždy. Fantázia o tom, že zmeníme toho druhého a potom budeme šťastnými, ostáva stále iba fantáziou. A nám uteká náš život akoby cez prsty. Pretože všetko akoby sa točilo o tom druhom. A dlho to tak býva aj v práci na sebe samom. Neraz sú to mesiace, kým sa akoby naučím uvažovať nad vlastnými pocitmi a prežívaním a prestaneme donekonečna míňať náš život nad úvahami, čo by bolo keby ten druhý nejaký bol. My o tom vnútornom svete toho druhého de facto nevieme nič. Často to býva iba odraz našich vnútorných procesov a domnienok, ktoré v nevedomej projekcii raz dva pripíšeme tomu druhému. Pretože dovolím si povedať, že takto nejako sú tie „toxické“ vzťahy asi nastavené. Že je v niečom pre nás veľmi ťažké prebrať zodpovednosť za seba a nehádzať to všetko na toho druhého. Či už sú to tie rozhodnutia, alebo náš pocit bezmoci. V mnohom je to samozrejme veľmi pohodlné, ale zároveň sa to stáva našim vlastným väzením.
Ako teda z takýchto vzťahov von? Kde teda začať?
Určite by sme mali začať venovať viac pozornosť tomu, čo robíme a čo prežívame my. Skúsme sa pozrieť do našej minulosti a nájsť paralely správania v našich vzťahoch. Skúsme si pospomínať, ako to bolo v našej rodine, ako sme vnímali vzťahy ako deti, čo sú „pravdy“ ktorým vo svojom živote absolútne veríme. Rovnako nám bude veľmi užitočné, ak sa opýtame sami seba, kým sme, čo je náš zmysel života. Ako by sme chceli žiť a fungovať. A rovnako by som si začala všímať seba samú vtedy, keď sa mám v niečom dôležitom pre seba rozhodnúť, alebo keď mám čeliť konfliktu a zastať sa samej seba. Ako mi to ide?
Čomu o sebe verím?
Na tieto otázky nie je jednoduché odpovedať, ale keď sa naučíme nad nimi rozmýšľať, tak sa budeme aj viac zaujímať o seba samých. Ak budeme vytrvalí, verím, že nájdeme aj cestu k súcitu k sebe samému, pretože ak sa ocitáme v zneužívajúcich vzťahoch, často to hovorí o tom, že nemáme súcit k sebe a dovolíme tak druhým, aby ho ku nám nemali ani oni… A nevieme sa potom brániť. Alebo to urýchlite a choďte do kvalitnej psychoterapie. Skúsený odborník vám pomôže nad tými otázkami porozmýšľať a navedie vás, aby ste nad sebou a svojimi túžbami mohli uvažovať vy sami.
A môžem vám s čistým svbedomím povedať, že nájsť samého seba a porozumieť si – to je tá najlepšia prevencia pred zničujúcimi vzťahmi.
Tak nech sa vám darí, a buďte k sebe láskaví.
Článok bol napísaný pre časopis „Psychologie Dnes“ a je tu publikovaný ešte pred uverejnením len pre členov Dobrého života. Prosím, zatiaľ nešíriť – veľmi si to vážim a ďakujem!
Držte sa.
S láskou Váš Dobrý kouč