17.05.2026 O tom, prečo niekedy nevieme prestať trpieť – aj keď môžeme
Poznáte niekoho, kto má vždy najťažší život v miestnosti?
Každý rozhovor sa skončí pri jeho problémoch. Keď mu ponúknete riešenie, nefunguje. Keď sa mu začne dariť, zakrátko sa niečo pokazí. Keď sa ho opýtate „ako sa ti darí ?“, odpoveď je vždy dlhá a vždy bolestivá. A vy odchádzate z týchto rozhovorov zvláštne vyčerpaní – s pocitom, že ste niečo zlyhali, hoci ste sa snažili.
Možno si tento človek ani trochu neuvedomujete, že ten človek ste vy.
Nie je to obvinenie. Je to otázka, ktorú si psychoanalytická psychoterapia kladie s veľkou vážnosťou: Čo keď utrpenie niekedy neslúži len na to, aby nám bolo zle – ale aj na to, aby sme niečo získali?
Utrpenie, ktoré niečo robí
Začneme provokáciou: nie každé utrpenie chce byť vyliečené.
To neznamená, že je falošné. Neznamená to, že si ho ľudia vymýšľajú. Bolesť je reálna, vyčerpanie je reálne, smútok je reálny. Ale psychika je zložitejšia ako len „bolí ma, chcem aby prestalo“. Psychika sa pýta aj iné otázky: Čo sa stane, ak to prestane bolieť? Čo stratím? Kto budem bez tejto bolesti?
A niekedy sú odpovede na tieto otázky také desivé, že bolesť – paradoxne – začne vyzerať bezpečnejšie ako uzdravenie.
Freud to nazval sekundárnym ziskom z choroby. Nie primárnym – ten je jasný, nikto si chorobu nevyberá vedome. Ale sekundárny zisk je to, čo choroba alebo utrpenie prináša navyše: pozornosť, ospravedlnenie, súcit, oslobodenie od nárokov, identitu, moc vo vzťahoch.
Tieto zisky sú väčšinou úplne nevedomé. Človek ich nevidí. A práve preto sú také silné.
Kedy sa bolesť stane domovom
Predstavte si dieťa, ktoré vyrastá v rodine, kde sa naňho málo hľadí. Nie nutne v zlej rodine – možno len v zaneprázdnenej, chladnej, emotívne nedostupnej. Rodičia sú fyzicky prítomní, ale psychologicky akoby za sklom.
A potom sa dieťa zraní. Alebo ochorie. Alebo sa mu stane niečo zlé.
A naraz – rodičia sú tu. Sedia pri posteli. Starajú sa. Pýtajú sa. Dotýkajú sa. Dieťa cíti, že je videné, že existuje, že na ňom záleží.
Dieťa sa z toho nevyvodí žiadny cynický záver. Ale jeho psychika si zapamätá niečo dôležité: keď trpím, som videný. Keď som zdravý a v pohode, som sám.
Toto nie je manipulácia. Je to učenie. Psychika sa naučila, že utrpenie je cesta k spojeniu s druhými. A táto lekcia sa uloží hlboko, mimo dosahu vedomia, a bude sa opakovať celý život – v dospelých vzťahoch, v terapii, všade.
Utrpenie ako jazyk
Pre niektorých ľudí je utrpenie jediným jazykom, ktorým vedia povedať: potrebujem ťa, som tu, záleží mi na tebe.
Nie preto, že by boli manipulatívni. Ale preto, že priame vyjadrovanie potrieb sa v ich detstve neoplatilo, bolo trestané, alebo jednoducho nikdy nefungovalo. Keď povedali „chcem, aby si bol so mnou“ – nič sa nestalo. Keď plakali, boli chorí, trpeli – niekto prišiel.
V dospelosti to vyzerá takto: namiesto „chýbaš mi“ príde depresia. Namiesto „potrebujem pomoc“ príde kríza. Namiesto „bojím sa, že ma opustíš“ príde symptóm, ktorý druhého drží nablízku.
Telo a psychika hovoria to, čo ústa nevedia povedať.
A problém je, že tento jazyk funguje. Okolie reaguje. Ľudia sa starajú, zostávajú, pomáhajú. Čo posilňuje presvedčenie: utrpenie je spoľahlivejší spôsob získania blízkosti ako priama žiadosť.
Identita postavená na bolesti
Tu sa dostávame k jadru.
Po rokoch – niekedy desaťročiach – sa utrpenie môže stať niečím oveľa hlbším ako len symptómom alebo stratégiou. Môže sa stať identitou.
„Som človek, ktorý to má ťažké.“
„Vždy som bol ten, komu sa nedarí.“
„Celý život bojujem.“
Tieto vety znejú ako popis reality. Ale niekedy sú niečím iným: sú definíciou seba. A definície seba – aj tie bolestivé – poskytujú niečo nesmierne cenné: stabilitu, predvídateľnosť, zmysel.
Viem, kto som. Som ten, čo trpí.
Keď je táto identita hlboko zakorenená, uzdravenie sa začne javiť nie ako víťazstvo, ale ako existenčná hrozba. Ak prestanú bolieť, kto budem? Čo ma bude definovať? Ako budem vedieť, čo od života čakať?
Prázdno, ktoré by zostalo po utrpení, je pre mnohých ľudí desivejšie ako samo utrpenie.
Utrpenie ako morálna nadradenosť
Je tu ešte jeden, menej hovorený rozmer.
V niektorých vzťahoch a skupinách sa utrpenie stalo sociálnou menou. Kto trpel viac, má väčšiu autoritu. Kto prežil viac, má právo viac súdiť. Kto má ťažší život, je morálne nadradený tým, ktorým sa darí.
Nie je to vždy vedomé. Ale je to reálne.
V takýchto dynamikách má uzdravenie zvláštnu cenu: znamená stratu statusu. Ak sa mi začne dariť, stratím svoje miesto v hierarchii bolesti. Ostatní ma môžu obviňovať, že som „zabudol, aké to bolo“. Alebo že som sa „predal“. Alebo jednoducho – že už nie som jedným z nich.
A tak utrpenie zostáva. Nie preto, že sa nedá zmeniť. Ale preto, že zmena by stála príliš veľa – sociálne, vzťahovo, identitne.
„Nikto nechápe, ako veľmi trpím.“
Táto veta – alebo jej variácie – sa objavuje v terapii veľmi často.
A je v nej niečo skutočné: ľudská bolesť je hlboko súkromná a ťažko prenositeľná. Nikto skutočne nevie, čo prežívate.
Ale niekedy táto veta plní aj inú funkciu. Stavia okolo utrpenia nedobytnú pevnosť: žiadne pochopenie nie je dosť hlboké, žiadna pomoc nie je dosť veľká, žiadna zmena nie je dosť reálna. Každý pokus o pomoc môže byť odmietnutý ako nedostatočný.
Psychoanalytici to nazývajú negatívnou terapeutickou reakciou – paradoxný jav, keď sa pacient po dobrej interpretácii alebo po pokroku v terapii zhorší. Akoby pokrok bol ohrozením. A niekedy naozaj je – pretože by znamenal vzdať sa niečoho, na čom celý systém stojí.
Nie je to vaša chyba. Ale je to vaša zodpovednosť.
Tu musíme byť presní, pretože je ľahké tieto myšlienky pochopiť zle.
Hovoriť o sekundárnom zisku z utrpenia neznamená, že si ľudia bolesť vymýšľajú. Neznamená to, že trpia menej. Neznamená to, že sú manipulatívni alebo slabí.
Znamená to niečo oveľa jemnejšie: psychika je neuveriteľne vynaliezavá pri hľadaní spôsobov, ako prežiť. A keď v detstve zistila, že utrpenie prináša blízkosť, bezpečie alebo identitu – urobila to, čo mala: zaradila to do repertoáru prežitia.
Nie je to vaša chyba, že psychika sa takto naučila fungovať.
Ale v dospelosti – s pomocou terapie, s odvahou pozrieť sa na to – môže byť vaša zodpovednosť sa opýtať: Čo mi moje utrpenie dáva? A čo mi berie?
Čo sa deje v terapii
Keď terapeut začne jemne, bez obvinenia, klásť tieto otázky – reakcia je takmer vždy odpor. A to je pochopiteľné.
Lebo nikto nechce počuť, že jeho bolesť mu „niečo dáva“. Znie to ako útok, ako spochybnenie, ako obviňovanie.
Dobrý terapeut to nepovie takto. Namiesto toho bude dlho, trpezlivo sedieť vedľa utrpenia pacienta – plne ho uznávajúc, nepopierajúc ho. A pomaly, v bezpečnom vzťahu, začne spolu s pacientom objavovať: Čo sa stane, keď si predstavíš, že ti je lepšie? Aký máš pocit? Čo stratíš?
A tam, v odpovediach na tieto otázky, leží skutočná práca.
Nie presviedčanie, že utrpenie je falošné. Ale zvedavosť na to, čo drží utrpenie na mieste – a či existuje iný spôsob, ako získať to, čo utrpenie kedysi prinášalo. Blízkosť bez krízy. Pozornosť bez choroby. Identitu bez bolesti.
Utrpenie je reálne. Bolesť je reálna. A zároveň – psychika je komplexná a robí veci, ktoré my sami nechápeme.
Ak sa vám niekedy stalo, že sa vám paradoxne uľavilo, keď sa niečo pokazilo. Ak sa vám zdá, že ľudia sú pri vás bližšie, keď vám je zle. Ak vás vydesila myšlienka, že by vám mohlo byť skutočne dobre – tieto pocity nie sú dôkazom slabosti ani choroby.
Sú pozvánkou. Pozvánkou pozrieť sa na to, čo vaša psychika chráni a prečo.
A to je práca, ktorú nikto nemusí robiť sám.
V psychoanalytickej psychoterapii nie je cieľom odstrániť utrpenie silou. Je ním porozumieť mu tak dôkladne, že stratí svoju jedinú úlohu – a vy nájdete iné, menej bolestivé spôsoby, ako byť videní, blízki a sami sebou.
S láskou Váš Dobrý Kouč