03.09.2024
Veľa krát sme fascinovaní tým, ako sa telo dokáže vyrovnať so zranením. Rovnaké schopnosti má aj naša psychika, no jej opravné mechanizmy sú menej viditeľné. Niekedy sa prejavia až v podobe duševnej choroby alebo pocitu neúspešného života, inokedy traumatizovaná duša po celý život „kríva“. Avšak aj psychické traumy je možné liečiť.
Duševné zranenia nemusia spôsobovať len veľké, strašné udalosti ako vojna, znásilnenie alebo prírodná katastrofa. Môžu byť výsledkom množstva menších tráum spojených so strachom a bezmocnosťou. Najmä ak sa nahromadia v období, keď sa formuje vzťahová väzba dieťaťa, ich dôsledky môžu byť rovnako závažné ako veľké životné problémy. Navyše, všetky podobné situácie neskôr vnímame na základe tých prvotných, čo v nás vyvoláva extrémny pocit ohrozenia. K traumatizácii môže viesť aj to, ak sme svedkami utrpenia iných ľudí.
Ľudia po prežití traumy môžu ostať dlho „rozbití“ a svojou zranenou dušou roky ubližovať sebe aj druhým. Alebo, podobne ako pri japonskej technike kintsugi, zaceliť trhliny zlatom sebapoznania a stať sa zrelšou osobnosťou. Na to však väčšinou potrebujeme súcit a múdrosť niekoho, kto nás prijme takých, akí sme, a pomôže nám poskladať našu dušu do funkčného celku.
Väzeň vlastnej mysli
Väčšina traumatizovaných ľudí túži po blízkosti, no zároveň sa boja nového sklamania a bolesti. Práve preto sa obávajú otvoriť aj v terapii. Komplexná traumatizácia ľudí pripravuje o dôveru v ostatných, v autority a inštitúcie. Ľudia si okolo seba vytvárajú ochranný múr, ktorý je pre iných ťažko prekonateľný. Za týmto múrom sú síce relatívne v bezpečí, ale často si nenechajú ani malú medzeru, ktorou by k nim mohla prúdiť potrava pre dušu.
Trauma nás totiž často odpojí nielen od sveta, ale postupne aj od nás samých. Niekedy naozaj máme pocit, že medzi nami a okolím je neprekonateľná bariéra. Vieme popísať situáciu, uvedomujeme si, čo by sme mali cítiť, no necítime nič, pretože niektoré časti našej psychiky spolu nekomunikujú. Tento stav sa nazýva disociácia. Ide o automatickú reakciu, ktorá sa spustí v okamihu extrémneho ohrozenia, keď všetky obranné mechanizmy zlyhajú. Vzniká dlhodobo neudržateľné preťaženie, ktoré spôsobí, že nezvládnutý zážitok „odložíme“ a vďaka zostávajúcim funkčným častiam osobnosti môžeme pokračovať v zdanlivo normálnom živote.
Avšak niekde v nás vznikne komora naplnená bolesťou, ktorá sa čas od času pripomenie, napríklad v podobe fóbie. Navonok môžeme vybudovať „funkčnú“ osobnosť, ktorú druhí oceňujú, no málokto si všimne, že naša duša „kríva“. Niektorí ľudia sa takto môžu „prekrívať“ celým životom tým, že sa dôsledne vyhýbajú situáciám, ktoré pripomínajú traumu. Iní sú do podobných zážitkov vracaní opakovane, až kým nenastane chvíľa, keď musia otvoriť svoju trinástu komnatu a vypratať ju.
Narušený pocit bezpečia
Psychická trauma nie je samotná udalosť, ale naša skúsenosť s ňou, vysvetľuje autorka Hana Vojtová v knihe Trauma a disociácia. Znamená neschopnosť začleniť dopady bolestného zážitku do súčasného chápania seba a sveta. Ohrozujúce udalosti ľahko presiahnu našu schopnosť zvládnuť ich a extrémny stres v nás zanechá hlboké stopy.
Výskumy posledných rokov ukazujú, že traumatické zážitky, ktoré vzniknú vo zraniteľnom veku, sa prejavia štrukturálnymi a funkčnými zmenami na mozgu, čo je možné zistiť pomocou neurologických zobrazovacích metód. Ale situácia, ktorú niekto vníma ako vzrušujúcu, môže iného psychicky „zlomiť“ na celé roky. Závisí to od odolnosti človeka, citlivosti jeho nervovej sústavy a jeho predchádzajúcich skúseností.
Predtým, ako začneme súdiť niekoho, kto pôsobí zvláštne, by sme si mali uvedomiť, že netušíme, čo všetko si prežil. Úzkostné prejavy môžu byť čudné a obťažujúce, aj keď poznáme ich pozadie. Napríklad kamarátku, ktorá neustále rozprávala o tom, akí sú muži zlí, som nemala už niekedy silu počúvať, hoci som vedela, čím všetkým si s mužmi ona sama prešla.
Trauma naruší náš pocit bezpečia a schopnosť plánovať a mať veci pod kontrolou. Často ju sprevádza posttraumatická stresová porucha s príznakmi ako flashbacky, vyhýbanie sa spúšťačom, ktoré pripomínajú bolestnú udalosť, a nadmerné napätie. Nepoznané traumy sa často schovávajú za diagnózy depresie, úzkostných porúch, závislostí či psychosomatických problémov.
Ak máte pocit, že aj tá vaša duša kríva, skúste si okolo seba opatrne vytvoriť priestor a hľadať odbornú pomoc. Možno pomocou psychoterapie sa podarí vaše bolesti duše lepšie spoznať a spracovať.