26.08.2024 Rozhovor
Čo je vlastne toxické správanie?
Toxické správanie je správanie, ktoré nám škodí a neprospieva dobrým vzťahom. Je nezrelé a emočne nevyspelé. Takéto správanie neumožňuje dospelú a vyrovnanú komunikáciu, ničí vzťahy a doslova nás po kvapkách otravuje.
Existujú aj nejaké konkrétne „príznaky“ toxicity?
V prvom rade je to náš pocit, že niečo v tomto vzťahu nie je v poriadku. Nie vždy vieme definovať, čo sa deje, ale necítime sa tam dobre a často potrebujeme o vzťahu hovoriť s niekým iným, aby sme zistili, či je všetko v poriadku. Stále nám to vrtá v hlave. Často pochybujeme o tom, čo bolo naozaj povedané, pretože druhá strana nás presviedča o niečom inom. Niekedy vravím, že keď máte pocit, že si musíte rozhovor s niekým nahrávať, aby ste mu dokázali, čo povedal, nie je to dobré znamenie.
Prečo podľa vás vznikajú toxické vzťahy a dá sa im nejako vyhnúť?
Vzťahové zapletenia prežívame všetci. V súčasnosti, ak sa s niekým pohádame alebo máme nejaké konflikty, rýchlo ho označíme za toxického. To však nie je realita. Pravda je taká, že v našej psychike nosíme mnoho vzorcov z detstva, výchovy a genetiky, ktoré sa nám premietajú do vzťahov. Ak opakovane narážame na toxického partnera, je na mieste položiť si otázku: Čo vo mne priťahuje tento typ partnerov?
Ako teda vyzerá toxický vzťah rodičov s dieťaťom?
Je fér povedať, že nikto sa rodičom nenarodil, a väčšina z nás robí, čo môže. Žiaľ, aj rodičia sú len ľudia a na ich životnej ceste sa mohlo stať mnoho vecí, ktoré im neumožnili správať sa zdravo, láskavo a emočne vyrovnane. Často sú to emočne nedozreté osobnosti, ktoré jednoducho nevedia inak než pôsobiť deštruktívne. Potom sú tu aj rodičia s poruchou osobnosti, pri ktorých je súžitie veľmi bolestivé. Hovoríme o rodičoch, ktorí z nejakých dôvodov nie sú schopní prejaviť lásku, emócie a rešpekt voči vlastnému dieťaťu, a naopak, vybíjajú si na ňom frustrácie rôznymi patologickými spôsobmi.
Ak sa niekto narodí do rodiny, kde je jeden z rodičov toxický, nie je to práve ideálny scenár. Ako sa toxický rodič prejavuje a aké metódy používa na svoje deti?
Toxický rodič sa prejavuje devalváciou, ponižovaním, porovnávaním s druhými. V horších prípadoch môže dôjsť aj k fyzickému týraniu, ale najčastejšie ide o emocionálny chlad, tvrdú kritiku a ponižovanie. Prípadne aj o lásku za výkon – ak budeš taká, akú ťa chcem mať, možno ťa budem mať rada. A to je strašne kruté.
Kedy si deti začnú uvedomovať, že majú takýchto rodičov alebo že sú v takomto vzťahu so svojimi rodičmi?
Niektorí si to neuvedomia celý život. Niektorí to pochopia veľmi rýchlo a utekajú z domu čo najskôr. Často sa tieto pocity prebúdzajú vo vzťahoch a neskôr v manželstve alebo pri vlastných deťoch.
Ako sa takéto deti správajú v škole?
Buď si vybíjajú agresivitu a frustráciu na spolužiakoch – to sú tie „problematické“ deti, ktoré takto žiadajú pozornosť, alebo sú to naopak dokonalí jednotkári, ktorí sa veľmi boja chyby a zlyhania. To sú dva extrémy. Medzi nimi je široká paleta prejavov, kde vidíme, že dieťa nie je samo sebou, ale uteká do rôznych a nie vždy zdravých prejavov správania. Nehovoriac o tom, že často majú sklony k závislostiam.
„Si úplne na nič, si ako tvoj otec/mama.“ Je toto jeden z argumentov, ktoré deti vstrebávajú najťažšie?
Áno, toto veľmi bolí. Najmä ak je v rodine jeden z rodičov označený za nositeľa nešťastia. Porovnávanie s ním je veľmi deštruktívne. Rodič, ktorý to robí, je veľmi nezrelý a frustrovaný.
Ako sa zvyčajne cítia deti v takomto nezdravom vzťahu s rodičmi? Aké emócie a stavy na sebe začnú pozorovať?
Ako som už spomínala, takéto deti si akoby žiadajú pozornosť cez rôzne prejavy správania. Ak sú však dlhodobo ignorované alebo okrikované, stíchnu, uzavrú sa do seba a hľadajú náhrady blízkosti. Prejavy sú rôzne, ale ak je rodič vnímavý a záleží mu na dieťati, zmeny si samozrejme všimne. Ak je rodič toxický, zväčša vníma dieťa ako predĺženie seba – ako nástroj, aby sa s ním mohol chváliť alebo aby mu dieťa plnilo nejaké jeho potreby.
Dajú sa také pokazené vzťahy vôbec napraviť?
Samozrejme, vždy sa dá na vzťahoch pracovať. Na to slúži psychoterapia, a to pre dospelých aj pre deti. Psychoterapeuti prechádzajú dlhým a zložitým výcvikom, aby sa naučili rozumieť prežívaniu druhých a dokázali im pomôcť. Cesta existuje, ale je veľmi náročná a zdĺhavá.
Čo ak to dôjde až do takého extrému, že dieťa si želá smrť rodičov, lebo iné riešenie nevidí?
Ak si dieťa niečo také želá, je v prvom rade dôležité, aby ho niekto vypočul, aby malo nejakú blízku osobu, ktorá ho neodsúdi, ale vypočuje a poskytne mu emocionálnu oporu. Na to slúžia dobré tety, učitelia, susedia, niekto, komu dieťa dôveruje. Ideálne je, ak sa dostane k odborníkovi, kde môže tieto zložité pocity riešiť a spracovať. Dnes už našťastie existujú linky pomoci ako IPčko a podobné, takže možnosti sú.
Čo má človek robiť, keď je aj ako dospelý stále v pasci toxických rodičov?
Som asi ako verklík, ale určite znova opakujem, že treba ísť na psychoterapiu k psychoterapeutovi s výcvikom. Žiadne ezoterické techniky ani meditácie. Tu pomôže cielená práca s vlastným sebauvedomením a to je naozaj zlato, ak sa to podarí.
S čím sa vy stretávate v praxi v súvislosti s touto problematikou?
S tým, čo som už spomínala – od problémov v rodine po problémy s vlastným dieťaťom. Najčastejšie však ide o partnerské vzťahy a naše spoluzávislosti. Keď nás partner ničí, psychicky týra a my aj tak v tom vzťahu zostávame, pretože nerozumieme sami sebe.
Ako sa dieťa môže oslobodiť od toxických rodičov tak, aby necítilo žiadnu bolesť?
Takto to nefunguje. Bolesť z „nedokonalých“ rodičov budeme cítiť stále. Na to neexistuje zázračná tabletka. Je to dlhodobá práca na sebe, ktorá nás môže oslobodiť od sebanenávisti a frustrácie, a tým sa dostaneme k tomu, že začneme sami seba rešpektovať a vážiť si vlastný život.
A na záver otázka, ktorá možno zaujíma každého rodiča, ktorý si pri čítaní rozhovoru pomyslel, že možno sa jeho správanie tiež dá označiť za toxické. Ako sa môže prestať správať toxicky a naprávať vzťah s dieťaťom?
V prvom rade by som ho ocenila, že si to vôbec uvedomil, pretože to je základ. Ďalej by som odporučila veľa čítať, vzdelávať sa a najmä ísť na psychoterapiu, kde si tieto veci môžete rozobrať. Vo vzťahoch sú emócie a staré rany veľmi silné, a preto odporúčam odbornú pomoc.